Šechovcov objasňuje zvláštnu symbiózu postsovietskeho Kremľa a západoeurópskej krajnej pravice.
Grigorij Mesežnikov
Činnosť európskych populistických a nesystémových strán vrátane pravicovo radikálnych, resp. krajne pravicových, sa dostáva v posledných niekoľkých rokoch do pozornosti expertov a publicistov oveľa častejšie.
Dôvodom sú volebné výsledky týchto strán, ktoré svedčia o tom, že krajná pravica rozširuje svoju voličskú základňu (a to ako v západnej, tak aj v strednej Európe) a začína čoraz viac ovplyvňovať vývoj v jednotlivých európskych štátoch.
Ďalším dôvodom sú zvláštne väzby, ktoré tieto strany vytvárajú smerom von, a ich deklarované preferencie v otázkach medzinárodnej politiky. Ukazuje sa totiž, že tieto preferencie sú blízke zahraničnej politike Ruska.
Štátu, ktorý svojou zvyšujúcou sa agresivitou znepokojuje okolitý svet: najprv avízom novej studenej vojny so Západom (stalo sa tak na bezpečnostnom summite v Mníchove v roku 2007), vojnou proti Gruzínsku v roku 2008, od roku 2014 až doteraz – ilegálnou anexiou ukrajinského Krymu a nevyhlásenou vojnou proti Ukrajine v Donbase, a po roku 2015 aj priamou účasťou na občianskej vojne v Sýrii na strane krvavého diktátora Bašára Asada a jeho iránskych patrónov.
Vo všetkých týchto konfliktoch sa európska krajná pravica priklonila na stranu Ruska.
Vzniká otázka – ako je možne, že štát, ktorý na posilnenie svojej súčasnej legitimity používa naratív o rozhodujúcom podiele Sovietskeho zväzu (ergo Ruska) na porážke nacizmu a fašizmu, sa dnes ocitol priam v milostnom objatí s politickými silami, ktorých ideologické základy nie sú nepodobné tým, ktoré v 30. – 40. rokoch podopierali politické režimy v takých krajinách ako Nemecko, Taliansko, Španielsko, režimy v niektorých krajinách strednej Európy (vrátane Slovenska v období druhej svetovej vojny)?
Ako sa fašisti ráčili s boľševikmi
Na túto otázku odpovedá politológ Anton Šechovcov, odborník na fašizmus pôsobiaci vo viedenskom Ústave pre humanitné vedy, vo svojej publikácii Russia and the Western Far Right. Tango Noir (Rusko a západná krajná pravica. Čierne tango), ktorú nedávno vydalo londýnske vydavateľstvo Routledge.
Kniha pojednáva o historických, politických a ideologických súvislostiach pozoruhodného vzťahu medzi krajinou, ktorá sa ani po 25 rokoch od rozpadu ZSSR ešte celkom nevzdala svojej „progresívnej“ sovietskej minulosti, a silami stelesňujúcimi najreakčnejšie a najretrográdnejšie európske ideovo-politické tradície.
Autor starostlivo skúma obidve strany tohto vzťahu. Robí tak na základe analýzy množstva udalostí, faktov, praktických činov konkrétnych osobností a nespočetných dokumentov. Venuje sa tomu, ako západoeurópska krajná pravica vrátane členov fašistických a nacistických organizácií a spolkov vnímala v prvej polovici 20. storočia (a aj neskôr) sovietske Rusko.
Píše o tom, ako západní pravicovo radikálni teoretici objavovali v komunistickom ZSSR také črty, ktoré považovali za hodné obdivu a podpory aj napriek deklarovanému odporu krajnej pravice voči komunistickej ideológii.
Partnerstvo s ultranacionalistami
Šechovcov zaznamenáva proces otvárania sa Ruska západnej krajnej pravici po rozpade ZSSR a zániku komunistického režimu. Zvláštnosťou tohto procesu bola skutočnosť, že najprv si európska krajná pravica našla v Rusku partnerov v radikálno-nacionalistickom prostredí.
V „hnedo-červenej“ imperiálnej opozícii, ktorú tvorili tzv. vlastenecké sily – konglomerát stalinistických, ultranacionalistických, tzv. euroazianistických a otvorene neofašistických spolkov, ktorí neľútostne útočili na ústretový postoj prezidenta Borisa Jeľcina k Západu.
Postupne sa však toto partnerstvo v rámci jednej politickej čeľade (krajnej pravice) rozšírilo de facto na ruský štát ako celok.
Napokon sa ukázalo, že pre postsovietske Rusko to bola najtrvácnejšia časť jeho flirtu so Západom. Zatiaľ čo vzťahy so západoeurópskymi štátmi a ich integračnými zoskupeniami (EÚ, NATO) upadli do hlbokej priepasti vzájomného odcudzenia a sankcií, kontakty medzi Moskvou a „národne orientovanými“ (pravicovo radikálnymi, xenofóbnymi a eurofóbnymi) politikmi v Európe dostali nové impulzy.
Aj to svedčí o tom, akým smerom sa uberala v dvoch posledných desaťročiach ideologická evolúcia vládnuceho režimu v Rusku.
Ako si Putin hľadal druhov
Šechovcov charakterizuje súčasný ruský štát ako autoritársku kleptokraciu s represívnou politikou voči opozícii. Autoritárske praktiky, ktoré sa posilňovali paralelne s konsolidáciou osobnej moci Putina a mocenským „zabetónovaním“ skupiny, na ktorej čele stojí Putin, znižovali medzinárodnú legitimitu moskovského režimu. To nútilo Moskvu k určitej reakcii, aby sa neocitla na Západe v úplnej samote.
A tak Kremeľ začal ešte viac pestovať a upevňovať väzby s tou časťou západného politického establišmentu, ktorej autoritarizmus ruského režimu vôbec neprekážal.
Bola to práve krajná pravica, ktorá začala vyzdvihovať z jej pohľadu kladné stránky vnútornej a zahraničnej politiky Vladimira Putina: sociálny konzervativizmus, nacionalizmus, príklon k tradičným hodnotám a náboženstvu, uvažovanie v geopolitických kategóriách, myšlienky o revízii a revanši ako legitímnej metóde nápravy rôznych nespravodlivostí vo vzťahoch s inými štátmi, odmietnutie „globalizmu“ a dominantnej pozície Západu v medzinárodnej politike.
Na rozdiel od Borisa Jeľcina, ktorý sa snažil o hlbšie zapojenie Ruska do medzinárodných štruktúr (je známy jeho pokyn adresovaný ministrovi zahraničných vecí Andrejovi Kozyrevovi v roku 1991 „Vstúpme do každej medzinárodnej organizácie, do ktorej sa dá vstúpiť“) a zasadil sa o členstvo Ruska v skupine G7/G8, Vladimir Putin otočil krajinu opačným smerom – chrbtom k Západu.
Promoskovský front
Je zrejmé, že Rusko sa rozhodlo, že zvedie existenčný zápas so západnou liberálnou demokraciou, ktorú považuje za zriadenie neakceptovateľné až nepriateľské. Snaží sa ho rozložiť zvnútra a oslabiť integračné zoskupenia vytvorené západnými liberálnymi demokraciami.
Spomínaná blízkosť zahraničnopolitických preferencií západoeurópskej krajnej pravice zahraničnej politike Ruska sa vo veľkej miere opiera práve o kritický vzťah až odpor k liberálnej demokracii, príznačný pre obidve strany tejto zvláštnej dvojice tancujúcej „čierne tango“.
Tu sa nachádza kľuč k zvláštnej symbióze postsovietskeho Kremľa a západoeurópskej krajnej pravice.
Šechovcov približuje čitateľovi toto partnerstvo a súčinnosť v troch rovinách, ktoré majú veľký praktický význam pre súčasnú ruskú vnútornú a zahraničnú politiku: poškodzovanie Západu prostredníctvom mediálnych aktivít, vytváranie v Európe štruktúr krajnej pravice v podobe súdržného promoskovského frontu (vrátane tej jeho časti, ktorá sa zahniezdila v Európskom parlamente) a zapájanie volebných pozorovateľov z radov pravicovo radikálnych síl do služieb Kremľa so zámerom legitimizovať jeho vnútropolitické a zahraničnopolitické ciele.
Kniha Antona Šechovcova patrí suverénne k tým najlepším a najkomplexnejším publikáciám na danú tému. Po jej prečítaní by už nemali vznikať otázky svedčiace o prekvapení, ale skôr úvahy o tom, ako sa poistiť a efektívne odpovedať na riziká, ktoré vytvára pre európsku demokraciu symbiotický vzťah dvoch oddaných tanečníkov politického „čierneho tanga“.
First published in SME